Najdôležitejšie životné momenty si ľudia väčšinou predstavujú veľkolepo a tak trochu predvídateľne – (ne)čakané navliekanie prsteňa, strihanie pupočnej šnúry, kráčanie k oltáru. Nehádam sa. Tie momenty veľkolepé sú. Spätne ma však vždy fascinujú aj rozhodnutia, na prvý pohľad obyčajné, ktorých význam sa môže ukázať až po rokoch. Baví ma ich jednoduchosť, zdanlivá nedôležitosť a nedokonalosť, či dokonca absurdnosť.
Akoby svojho času napísal Matkin:
„Najdôležitejšie veci sa odohrávajú v bytoch, autách a v hlavách zúčastnených osôb.“
Veru, v hlave som si istú myšlienku niesla už dlho. A tak v jedno februárové ráno prišiel čas zapojiť do mojich nie práve praktických rozhodnutí náš byt😀 (Auto ako také, si na svoju veľkú chvíľu zatiaľ musí počkať 😀)
Zobudila som sa s pocitom, že DNES je ten deň.
Rozložila som sa v kuchyni na zemi. Niekoľko kusov plátna na ráme, kopa akrylových farieb rôznych značiek. Nemala som ani šajnu, čo vlastne idem robiť! Ani prečo 😀 To niekoľko-mesačné vnútorné volanie, bolo ale už natoľko silné, že sa nedalo ignorovať.
Nie, nemáme obrovskú vidiecku kuchyňu s pracovným ostrovčekom v strede a výhľadom do záhrady. Kľakla som si na panelákovom asi metri štvorcovom, niekde medzi chladničkou, umývačkou a v tej chvíli dosť nepraktickým vstupom do kúpeľne, kam som cez ten všetok bordel na zemi potrebovala každú chvíľu chodiť. Dodnes nechápem, ako som tam dokázala vôbec niečo namaľovať.
Takto vznikajú príbehy. Na divných miestach, aj v nekomforte a v akejsi sladkej nevedomosti, kam to vlastne povedie. Takto vznikol aj môj. Tyrkysový. Posadnutosť touto farbou jednoznačne určila, akým smerom sa bude uberať moja úplne prvá oficiálna kolekcia abstraktných malieb, ktorá dostala názov, ako inak, „Tyrkysový príbeh“.
Maľovala som ich s vedomím, že možno raz niekto na nich natrafí a budú sa páčiť. Ak by sa predali, wau, bonus. Myslela som si, naivne 😊, že si stačí otvoriť eshop na najväčšom hand-made portáli v krajine a nejako sa to celé, veď viete,, „vyrieši“ 😀 Usmievam sa, lebo sú to už takmer 3 roky, a tak veľa sa toho odvtedy zmenilo.
Keby ste mi vtedy povedali, že nikto na nič len tak netriafa 😀 a doba chce od vás seriózny konzistentný marketing, moja umelecká duša by bola v pokušení sa na to vykašľať, skôr ako uschnú všetky vrstvy na obraze (akryl schne veeeeeľmi rýchlo 😀).
A keby ste mi povedali, že mi tie starostlivo pripravené fotky budú aj tak čoskoro na nič a budem Musieť točiť videá, poslala by som vás… no, viem presne kam.
Takýchto úsmevných „nepodstatných“ príbehov vzniká denne množstvo, lebo verím, že človeku je prirodzené počúvať svoje vnútorné volanie. Napriek hlučnej, hlasnej, rýchlej a občas fakt povrchnej dobe. Hej, treba sa to naučiť, nenechať sa vyrušovať.
Proste to skúste. To, čo tak dlho odkladáte, ak vás to volá. Možno z toho bude vtipný príbeh pre budúce generácie (tiež som raz začala chodiť na latino a bol to číry fail 😀 ) alebo „len“ začiatok nového hobby. A možno vás raz tak silno osvieti, že budete chrliť digitálne produkty niekde z kaviarne na Honolulu 😀
Moja kolekcia sa predala vcelku a odletela žiť svoj život niekde mimo nášho paneláku. Nebyť toho dňa, dnes asi nezakladám web ani blog a ktovie či by som vôbec niekedy začala maľovať „naostro“.
Hovorí sa, že raz za čas sa vám otvoria „tie“ dvere a vy nemôžete urobiť nič lepšie, než nimi prejsť. Viem, nie vždy to má podobu dverí na fotobunku, kde si ani nevšimnete, ako hladko ste sa posunuli ďalej. Občas je to skôr akčná streľba do zámku na reťazi 😀 Každopádne, nezmeškajte to.
Pre viac príbehov zo zákulisia tvorby kliknite na odber noviniek.
-Elle-